reklama

Posledná šanca ľavice na záchranu

„Nedávno přišla jedna děsivá zpráva, že se zase valí dělníci, tentokrát zprava“ a prečo to nesmieme dopustiť...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

V súčasnosti sa celá spoločnosť nachádza v jednej z najväčších kríz, aké mala možnosť moja generácia aj generácia mojich rodičov zažiť od čias druhej svetovej vojny. Celosvetová populácia je tento rok v neustálom strachu o svoje živobytie, o svoje zdravie a zdravie svojich blízkych. Už pred touto koronakrízou sa spoločnosť zmietala v nástrahách globálnej klimatickej zmeny a roztvárania sa majetkových nožníc. Po nástupe covid – krízy sa veľa procesov zrýchlilo a množstvo ľudí kvôli tejto globálnej kríze prišlo o živobytie a prácu, deti sú odstrihnuté od svojich rovesníkov a odborníci varujú, že bude trvať dlho, kým problémy so vzdelávaním táto generácia preklenie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pred Európskou ľavicou preto stojí veľmi neľahká úloha. V strednej Európe je ešte stále silný odpor voči ľavicovým prúdom a myšlienkam kvôli štátnemu socializmu pred rokom 89, rovnako tak ako je zdefraudovaná populizmom a korupčnými kauzami. V západnej Európe je zase ľavica poznačená persónami ako Tony Blair, François Hollande alebo Martin Schulz. Výsledok ich činnosti je úplne zrejmý: odklon ľavicového elektorátu od strán sociálnej demokracie k stranám ako nemecké AfD, francúzska Marine Le Pen alebo u nás Kotlebova ĽSNS. Preto ak chceme aby ľavica u nás aj v Európe znova nadobudla svoju niekdajšiu silu a vrátil sa k nej elektorát, ktorý má plnú legitimitu zastupovať, stojí pred ňou hneď niekoľko výziev, ktoré bude musieť riešiť:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

1) Pracujúci a ich zástupcovia na prvom mieste

Tento bod zvýrazňujem a podčiarkujem. Pracujúca trieda je priestor, odkiaľ ľavica pochádza, kam patrí a kde je jej miesto. Zvyšovanie minimálnej mzdy, rigidný zákonník práce, progresívne zdaňovanie, silnejší inšpektorát práce, silnejšie postavenie odborov v rámci kolektívneho vyjednávania, prerozdeľovanie skrze dane a odvody na sociálne programy – to sú slová, pri ktorých nejedného pravičiara obleje studený pot. A ja hovorím: no a čo? Prečo by nás to malo odradiť? Oni vari nemajú vlastné strany, ktoré obhajujú ich záujmy? Samozrejme, že majú. Preto je dôležité a absolútne prirodzené spolupracovať s odbormi ako tým najväčším a najsilnejším garantom sociálnych práv v rámci konkrétnych podnikov, implementovať ich nápady do zákonov a byť veľmi blízki spolupracovníci. Pretože bez odborov a odborových organizácií nebudeme vedieť spoznať skutočné potreby pracujúcej triedy a základného voličského kameňa ľavicových politických hnutí a strán.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Apropo, obrovská chyba, ktorej sa sociálnodemokratické strany dopustili bolo to neuveriteľné podlizovanie sa kapitálu, živnostníkom a podnikateľom. Byť s každým za dobre a výsledok žiaden. A teraz budeme k sebe úprimní – bude pravičiar, ktorému síce dáte nejaké benefity v podobe napr. daňových prázdnin pri rozbehu podnikania voliť sociálnu demokraciu, keď mu zároveň poviete, že sa zvýši minimálna mzda? No nebude. Takže skončime prosím s tým nezmyselným robením polovičatej práce a vráťme sa naspäť k pracujúcemu ľudu. Podnikatelia svojich zástupcov majú.

2) Silný sociálny štát, ktorí sa stará o potrebných, chudobných a slabých

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nadviažem na predchádzajúci bod: Ak má mať ľavicová politika zmysel, musíme vytvoriť dostatočne silnú, mohutnú a veľkú sociálnu sieť na to, aby nám ňou neprepadávali ľudia, ktorí sociálny štát skutočne potrebujú, pretože vo svojom živote utrpeli či už zranenie alebo zostali dlhodobo neschopní vykonávať nejakú činnosť, rovnako ako si užívajú zaslúženú jeseň svojho života, prípadne mladé rodiny, ktoré priviedli na svet nový život. A ako to dosiahneme? Opäť sa to nebojme povedať – vyššie progresívne zdanenie, vyššie odvody pre bohatších, redistribuovaním toku peňazí do sociálnych programov. A nesmieme sa pritom nechať odradiť ľuďmi okolo INESS –u a ďalších pravicových neoliberálnych think – tankov, lebo to nie sú ľudia, ktorých hlas by sme mali počúvať. Ľavica nesmie lipnúť na tom, čo povie neoliberál, lebo prekvapivo, nikdy nezoberie pri svojich tabuľkách a grafoch do úvahy jednu základnú premennú – ľudský život, ktorý môžeme zachrániť dostatočnou sociálnou sieťou. A ako už povedal Platón - chrániť je potrebné tých dolu, tí hore sa ochránia aj sami.

S tým súvisí ešte jeden, z môjho pohľadu toxický jav – existencia nadácií/charít a filantropie bohatých. Nadácie/charity sú ukážkou toho, že nám tu sociálny štát zlyháva v množstve aspektov (pri dostatočne silnom sociálnom štáte by charity na pomoc chudobným neexistovali a nemôžeme dovoliť, aby charity suplovali sociálny štát a jeho sociálnu sieť). To druhé je však ešte horšie. Filantropia bohatých ľudí nie je nič iné, ako kupovanie si vlastného svedomia. Pretože sa nemôže stať, aby človek zbohatol na úrokoch a požičkách v nebankovke a potom si kupoval svoje svedomie skrze pomoc chudobným a potrebným (opisovaný prípad, ako aj akákoľvek podobnosť s realitou je čisto náhodná.)

3) Dôraz na dodržiavanie pravidiel, zákonov, ústavy a ľudských práv

Ešte nikdy nebola demokracia tak ťažko skúšaná. Ešte nikdy sme nestáli tak blízko k porušovaniu základných práv a slobôd. K moci sa dostávajú poloblázni, radikáli, populisti a iní – isti. Vidíme to v Poľsku, vidíme to v Maďarsku a z časti aj na Slovensku a v Českej republike. Nemôžeme sa dostať do štádia, že nálepku „sociálny“ unesú ľudia, ktorí si chcú kupovať spravodlivosť. Nemôžeme sa dostať do štádia, že sociálny demokrat bude chodiť v drahom obleku, na luxusnom aute a jeho jediná formulka je to, že „má sociálne cítenie a preto je sociálny demokrat“ alebo „myslím srdcom, ale nechám sa v nemocnici obsluhovať svojimi kurtizánami a keď sa zamestnanci nesprávajú podľa mojej vôle, sú čiernymi ovcami“ či takými toxickými vecami, ako je napríklad „zvýšim dôchodcom dôchodky a zamestnancom minimálnu mzdu, ale prosím, nevšímajte si, vážení koaliční partneri a široká verejnosť, že môj holding sa rozťahuje po celej republike“.

Ľavica musí jednoznačne stáť za rovnosťou pred zákonom, dôsledným vymáhaním všetkých pravidiel, nech je to minister, premiér, prezident, šéf veľkokapitálového holdingu alebo obyčajný robotník. Tak isto musia ľavičiari dbať na ochranu spoločenskej zmluvy a dodržiavanie ústavy a ústavných princípov bez toho, aby sa zo základného zákona štátu stal trhací kalendár. Rovnako tak musí ľavica klásť dôraz na výdobytky, ktoré vybojovali naši predkovia a za ktoré nie raz položili svoje životy – právo na vzdelanie, volebné právo pre ženy, právo na ochranu zamestnancov, právo na vzdelanie, právo na zdravotnú starostlivosť, ochrana práv menšín a mnohé ďalšie.

Rovnako tak je mimoriadne dôležité, aby sme tlačili a sankcionovali krajiny, ktoré ľudské práva a naše sociálne štandardy nedodržiavajú. Ekonomika a medzinárodný obchod nikdy nesmú byť nadradené ľudskoprávnym, sociálnym a ekologickým štandardom nášho geopolitického priestoru. Preto treba byť rovnako kritický ako na východ, tak na západ, a najmä voči naším spojencom (najmä tým, s ktorými sme v jednom obrannom pakte a ktoré sa nám pod rukami mení na nie úplne demokratické – čosi a je schopné napádať ďalšieho nášho spojenca). Zároveň ale, aj keď je to náš blízky partner, musíme podpisovať len také zmluvy a dohody obchodného charakteru, ktoré nám nepoškodia a nepostavia nášho spojenca do lepšej pozície oproti nám, ktoré sa zároveň rokujú za zatvorenými dverami a pomaly Europoslanci (!) mali problém dostať sa k celému zneniu danej dohody (pozdravuje TTIP).

4) Kritika globálneho kapitalizmu, aj na medzinárodnej úrovni

Hneď na úvod upozorním: je rozdiel kritizovať kapitalizmus a chcieť nastoliť spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Je rozdiel kritizovať kapitalizmus a chcieť zaviesť centrálne plánované hospodárstvo. Je rozdiel kritizovať kapitalizmus a chcieť zvrhnúť trhové hospodárstvo.

Tak, a keď sme si snáď tento bod vyjasnili, tak si povedzme, čo si predstavujem pod pojmom kritika kapitalizmu. Ak tu v Európe máme nastavené sociálne štandardy, daňovú legislatívu, ekologické štandardy, tak musíme jednoznačne povedať aj to b) – že sú jednoducho nadnárodné korporácie, ktoré síce na Vás budú vypľúvať z každej strany, ako sú LGBTI+ friendly, proeko a neviem čo všetko, ale ich činy v rozvojových krajinách, ázijských krajinách a blízkovýchodných krajinách hovoria o niečom inom. Netreba veriť korporáciám, že majú nejakú ideológiu (história nám ukázala, že keď ide o zisk, tak sú schopné spojiť sa aj s tými najhoršími ideológie, aké poznáme). Nadnárodné korporácie majú jedinú ideológiu – dosahovanie zisku. Preto ak sa zistí, že nadnárodný korporát síce hrá v našich krajinách formu a v zahraničí im témy ako ľudské práva, ekológia ani sociálne práva nič nehovoria a chcú ďalej pôsobiť na našom Európskom trhu, musíme im jasne ukázať, že síce na náš trh môžu vstúpiť, ale musia za nedodržiavanie týchto zásad platiť sankcie. Veci ako detská práca, znečisťovanie a ničenie krajiny, vykorisťovanie zamestnancov nemôžu byť takýmto korporáciám tolerované a musia byť sankcionované, aj keď sa to nedeje na našom území. Rovnako nesmie byť zo strany Európskej únie tolerované, že síce korporát podniká na našom území, ale zisk je vyvážaný do daňových rajov. Ak tu chce nejaký korporát podnikať, musí byť jednoznačne to, čo vyprodukuje zdanené v krajine, v ktorej vyprodukoval daný kapitál. Pretože ho nevyprodukoval nikto iný, ako jeho zamestnanci svojou prácou a teda občania danej krajiny. Takto zdanený kapitál môžeme použiť na budovanie silného sociálneho štátu.

5) Ochrana menšín, reprodukčných práv žien a ďalšie kultúrno – eticko otázky

Toto veľmi úzko súvisí s tým, o čom sme sa bavili v bode číslo 3 a to síce dodržiavanie ľudských práv. Európska ľavica sa musí jednoznačne postaviť za práva LGBTI+, musí sa postaviť za ochranu reprodukčných práv žien, musí sa postaviť za každého jedného jednotlivca, ktorého hlas je slabý a potrebuje mať svoje zastúpenie. Moderná ľavica nesmie koketovať s náboženským konzervativizmom, silnejším vplyvom cirkví na štát, ale zároveň, čo je rovnako dôležité, ochrana práv menšín nesmie byť jediná agenda, ktorú socialisti a sociálni demokrati budú vo svojom diapazóne mať. A opäť, toto nie je preto, že by sa ľavica mala tlačiť do rovnakého politologického priestoru ako progresívne strany. To nie. Dôležité je to preto, že ide o napĺňanie všeobecnej ľudskej dôstojnosti, zákaz diskriminácie na základe sexuálnej orientácie, ochrany práv matky na súkromie, napĺňanie rovnosti pred zákonom a ústavného práva rovnakého zaobchádzania so všetkými občanmi.

6) Ekologické hospodárstvo bez znižovania sociálnych štandardov obyvateľstva

Ekológia ako taká je veľmi dôležitá sama o sebe. Ako som už v úvode spomínal, málokto popiera to, že sa nám tu skutočne mení klíma, menia sa nám podmienky fungovania a dlhodobo naša planéta nebude schopná takto fungovať. Je preto pozitívne, že sa prijali určité kroky, ktoré nám pomôžu v boji s týmto problém z pohľadu dlhodobej udržateľnosti. Opäť pritom nesmieme zabúdať na to, že ľavica boj za ekologickejšiu Európu musí podmieniť rovnakou udržateľnosťou sociálnych štandardov ľudí. Pretože ak si na toto nedáme pozor, opäť budeme vháňať vodu na mlyn pravicovým populistickým a extrémistickým stranám.

Túto situáciu je možné riešiť – a opäť sa to nebojme povedať nahlas – sankcionovaním korporácií, ktoré si spravili z rozvojových krajín v 20. storočí divokého kapitalizmu, v čase mantry „trh všetko vyrieši“ a „neviditeľnej ruky trhu“ ťažisko nerastných surovín, čo malo obrovský ekologický dopad na niekoľko generácií dopredu. Tieto sankcie by sa následne využili na investície do vedy a výskumu, ktorý by prišiel s riešeniami, ktoré sú dlhodobo udržateľné a nepoškodzujú sociálne štandardy obyvateľov. Rovnako tak, ak chcú nejaké krajiny svoje produkty dovážať na európske trhy a v ktorých sa nedodržiavajú naše štandardy ekológie, ale aj ľudských práv a sociálne štandardy, budú sankcionované úplne rovnako a takéto peniaze budú rovnako použité na vedu a výskum.

7) Jasný protiautoritársky, protiimperialistický a protifašistický prvok

Ľavica ako taká neznamená len ekonomickú rovinu. Ľavica ako taká má svoje korene vo francúzskej revolúcií a osvietenstve, kde ľavica znamenala odpor voči autoritárstvu, odpor voči starým štruktúram a staré známe: Libertéégalitéfraternité.

Ľavica musí vždy stáť proti akýmkoľvek formám útlaku slabších, ľavica musí vždy stáť proti ideologickým, ale aj náboženským tendenciám radikálov, extrémistov a fanatikov, tak našich, ako aj tých blízkovýchodných či iných, ktorí odmietajú náš spôsob života a chceli by ničiť, čo sme dlhé roky budovali, za čo často zomierali odvážni mužovia a ženy so zbraňou v ruke.

Ľavica už nikdy nesmie skĺznuť do vôd štátnej diktatúry a rovnako tak sa musí postaviť na odpor akémukoľvek režimu, ktorí by zavádzal štátnu diktatúru a tyraniu a delil občanov na dve kategórie. Rovnako však ľavica nesmie využívať praktiky zákazov a príkazov v spoločenských otázkach (napr. obmedzovaním slobody prejavu), ale aby naplnila prvú časť odkazu francúzskej revolúcie a osvietenstva, musí sa postaviť na tribúny a zlikvidovať pravicový extrémizmus na poli debát a diskusií.

Rovnako tak ľavica musí byť v opozícií proti akémukoľvek používaniu vojenskej sily alebo iným zásahom cudzích mocností na územie cudzích štátov, pretože vojna ešte nikdy nič dobré nepriniesla a vždy sa za ňou nachádzajú len a iba zmarené životy, civilné obete a ďalšia radikalizácia. Naopak, rinčanie zbraní je tá najhoršia varianta a cesta do pekla.

Záverom:

Už pred koronakrízou sme videli znepokojivý nárast nacionalistických, populistických a krajne pravicových síl naprieč Európou. História nás naučila, najmä však 20. storočie, že krízy veľkého, dá sa povedať svetového charakteru, dokážu vygenerovať sily a ideológie, ktoré môžu znamenať vojny a mŕtvych počítaných na milióny. Najväčším problémom súčasnej ľavice u nás aj v Európe je to, že pojmom ľavicový a sociálny sa dnes označuje kadekto, ale buď takú politiku vôbec nerobí, je odtrhnutý od potrieb pracujúcej triedy alebo túto značku doslova zneužil a zdefraudoval a to nahráva vodu na mlyn populistom, polobláznom a krajnej pravici.

Ľavica má jedinú šancu: znova sa vybudovať odspodu, načúvať hlasy ich pôvodného elektorátu, presviedčať, diskutovať a organizovať sa. Lebo len ľavica je oprávneným garantom sociálnych práv, ľudských práv, demokracie a právneho štátu. Byť rázna, tvrdá a mať chuť svet zmeniť. Ak to nezvládneme, tak ...

Filip Ľupták

Filip Ľupták

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Publicista a právnik s DNA odborára. Zaujíma sa o ľudské práva, najmä tých najzraniteľnejších - zamestnancov, zdravotne postihnutých, dôchodcov a slobodných mamičiek s deťmi. Stredoslovák, ktorý si uvedomuje, že Slovensko nie je Bratislava a štát tu má byť pre občanov - aj vo veciach ako minimálna mzda, Zákonník práce, dostupné bývanie a sociálne zabezpečenie. Zúčastnil sa študentských vedeckých konferencií u nás aj v Českej republike. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu